MOODBOARD: ALWAYS LATE

Oprášila som prach z lodičiek, kúpila silonky a umyla si vlasy. Áno, nejak takto u mňa vyzerali prípravy do divadla. Teraz sedím (síce s maskou na tvári) a píšem tento článok. A potom budem zas zmätkovať že nič nestíham. Hoci si vždy hovorím “nabudúce si pôjdem umyť vlasy skôr, skoršie sa namaľujem nech sa nemusím ponáhľať a nech to aj nejak vyzerá”. Dúfam že nie som sama čo si toto hovorí pri behu v lodičkách na autobus. V tej chvíli sa cítim ako popoluška. Aj tá bežala v lodičkách. Len jediné čo mi chýba je nejaký ten princ čo by ma radšej do divadla odviezol autom a ani by nemusel po mne zbierať topánky.

Keď sa tak zamýšľam, väčšinou vždy behám na autobus. Vtedy sa cítim ako Usain Bolt ktorý práve vyhral šprint na 100 metrov. Ani neviem kde sa tá rýchlosť vo mne berie. A prečo v škole ak beháme, som taká pomalá. Ach, keby len ten učiteľ videl tieto moje výkony hneď tú známku prehodnotí.

Problém nastáva ak ten autobus nestihnem. Potom to vyzerá tak, že som vždy všade posledná a vždy sa na mňa čaká. Myslím si, že moji kamaráti si na to už zvykli (čo iné im chudákom ostávalo). Týmto sa Vám chcem poďakovať

fotky v kolážiach sú z tumbrl 

Ste typ ktorý mešká alebo čaká na toho čo mešká?