SELFLOVE

Selflove, sebaláska. Téma, ktorú som nikdy nejak nechcela rozoberať. Nie pretože by mi prišla bezvýznamná, ale pravdepodobne preto, lebo články, videá a posty o sebaláske na mňa vyskakovali z každej strany. Očividne sa to nejak utriaslo a prišiel čas, kedy aj ja takto verejne vyjadrím svoj postoj k tejto téme.

Na veľa slovenských portáloch som sa dočítala, že Slováci si pod pojmom sebaláska predstavujú niečo sebecké, nepekné pretože sa toto slovo vzťahuje na konkrétnu jednu osobu a to si ty sám. Priznám sa, že netuším ako toto mohlo niekomu napadnúť… alebo možno aj chápem ak sa teda rozprávame o vyhrotenej forme, ale zostaneme pekne pri zemi.

O nás Slovákoch sa hovorí, že sme pohostinný národ. To úplne neviem či je pravda, ale viem, že sme veľmi negatívny. A myslím si, že mi to každý z vás dá za pravdu. Táto negativita sa prejavuje hlavne u starších dospelých a myslím si, že práve ona spôsobuje, že vo všetkom najprv vidíme to nepekné a až potom sa pozeráme na vec z tej druhej, svetlejšie strany.

Myslím si, že v typickej slovenskej rodine deti nie sú až tak vedené k niečomu ako je sebaláska. Ja osobne som sa s niečím takýmto stretla asi len dva roky dozadu. Tým nechcem mojím a žiadnym iným rodičom nič zazlievať, ale myslím si, že by neboli na škodu trochu sa aklimatizovať a do výchovy niečo takéto pridať.

Priznám sa, že neviem či tento pojem je záležitosť novodobej spoločnosti alebo sa tu s nami drží už dlhšiu dobu. Osobne si myslím, že je tu už dlhšiu dobu, ale s príchodom sociálnych sietí sa dostával viac a viac do nášho povedomia.

(podľa mňa)

Sebaláska je niečo, čím sa nie každý dokáže pochváliť, je to niečo čo v sebe budujeme počas celého života, je to niečo čo dokáže ovplyvniť náš život (či už v dobrom alebo zlom) je to niečo čo dokáže ovplyvniť aj naše okolie, ale aj tak je to stále len naše, jedinečné prežívanie.

Sebaláska je beh na dlhé trate. Pestujeme si ju po celý život. Trochu metaforicky. Ako aj rastlinu, treba ju “zalievať”, starať sa o ňu.

Podľa mňa presná definícia sebalásky nie je.

Jeden za sebalásku považuje mať sa rád takého akého ťa stvorila príroda, papať čo ti chutí a nestarať sa o kilá, ktoré ti pribúdajú.

Ten druhý za sebalásku považuje vypracovať sa na niečo, čím chceš byť a potom by tá sebaláska mala prísť.

Ja osobne zastávam zlatú strednú cestu. Na jednej strane som názoru, že sebaláska je o akceptovaní samého seba. Ale na druhej strane si nemyslím, že sebaláska by mala byť o tom, že “Takto som prišla na svet a takto z neho aj odídem”.  Podľa mňa kombinácia týchto ciest je pre mňa tá správna.

zdroj: Pinterest

A ako by som toto všetko teraz zhrnula?

Proces hľadania lásky v samého seba aj v ten najškaredší deň je podľa mňa hlavne otázka času. Ľudia dozrievajú, menia sa im priority a taktiež sa mení a dospieva aj okolie ľudí v ktorom sa nachádzaš.

U seba vidím celkom veľký rozdiel.

Pred dvoma rokmi som na seba nedala nič obtiahnuté, nič čo nebolo inej farby ako čierna no predsa lebo čierna zoštíhľuje. Nosila som dlhé trička či košele zaviazané okolo pása pretože som nezniesla pocit, že sa mi niekto pozerá na môj veľký zadok.

Dnes stále pracujem na akceptovaní môjho zadku, ale už to neberiem tak tragicky. Stále rada nosím oversized veci, ale obtiahnuté blúzky, sukne, Ach aj to je moje.

Pár rád na koniec

• Nebuď na seba taká/ý prísna/y. Väčšina detailov, ktoré ty vynímaš ako koniec sveta si väčšina ľudí nevšimne
• (bude to klišé ale je to pravda) Vnútorná krása, vaša confidence dokáže preválcovať všetko a okúzliť každého
• K mojej ceste za sebaláskou mi neskutočne pomohol tanec. Tanec je niečo čo ma baví, niečo kde som sama sebou a v čom sa odlišujem od iných. A myslím si, že ak aj ty máš nejaký koníček tak by mohol byť tvoj odrazový mostík k sebaláske.

Aký je váš názor na túto tému?

 Veľmi ma to zaujíma.